Človek ako objekt historického výskumu
(so zameraním na obdobie novoveku)

Mária KOHÚTOVÁ

Ako pri každej významnej politicko-spoločenskej zmene, skupina radikálov zavrhne všetko, čo sa predtým vytvorilo, ako zlé, zastaralé, tendenčné, politické, škodlivé a použijú ešte mnohé ďalšie negatívne prívlastky. Preto všetko treba začať znovu, lepšie a inak, prehodnotiť, zavrhnúť, odsúdiť. Kým sa im podarí toto aspoň zčiastky splniť, obvykle nemajú už síl, aby vytvorili aj niečo pozitívne.

Nám všetkým sa pošťastilo, že sme prežili politicko-spoločenský prevrat. Ten priniesol zmeny aj do historického výskumu. Marxistický výklad dejín založený na materialistickom chápaní prírody a spoločnosti vytvoril sústavu spoločensko-ekonomických formácií. Dôraz kládol na výskum hospodárskych dejín. Človek nebol zaujímavý ako jednotlivec, ale len ako skupina, masa, najlepšie ako masa proletárov, prejavujúca sa v triednom boji proti utlačovateľom, lenivým, nadutým a hlúpym feudálom.

V rámci štátneho plánu základného výskumu každý bádateľ mal určenú úlohu, ktorou sa napĺňala základná koncepcia výskumu v Historickom ústave SAV. Pozitívnym dôsledkom tejto koncepcie bol výskum hospodárskych dejín. V ich rámci malo dôležité miesto poľnohospodárstvo, ktoré bolo hlavným zamestnaním väčšiny obyvateľstva na Slovensku. Najväčším odborníkom na dejiny poľnohospodárstva bol jednoznačne Pavol Horváth, čiastočne sa touto tematikou zaoberali aj Anton Špiesz, Peter Ratkoš a Štefan Kazimír. Významné miesto mali vedecké diskusie otvorených zástancov marxistických teórií a ich skrytých odporcov. Obe strany zbierali v archívoch dôkazy na podporu svojich názorov, zverejňovali ich v štúdiách a tým posúvali vpred naše historické poznanie.

Prvou významnou diskusiou, bola diskusia o charaktere protihabsburských stavovských povstaní. Po vytvorení ľudovodemokratického štátu dostali historici na Slovensku za úlohu podať marxistický výklad dejín ani nie slovenského národa, ale ľudu, ktorý žil na území Slovenska. Výklad dejín slovenského národa bol nežiadúci, aby na jeho základe nedošlo k rozvoju slovenského buržoázneho nacionalizmu. Povinnosťou Slovákov bolo pestovať proletársky internacionalizmus. Mladá slovenská historiografia hľadala oporu pre svoj výklad v okolitých historiografiách, z ktorých pre spoločný historický vývoj v jednom štáte sa ako najbližšia javila maďarská. Tá podávala protihabsburské povstania ako boj za maďarskú národnú slobodu proti habsburským kolonizátorom, ktorí sa snažili presadiť svoje záujmy aj s pomocou reakčného protiľudového katolíckeho kléru. Ďalšou pokrokovou stránkou povstaní, okrem boja za maďarskú národnú slobodu bolo, že sa na nich zúčastnili aj ľudové masy. Prvý sa proti takémuto hodnoteniu postavil Peter Ratkoš v štúdii Banskobystrické mediarske podniky za Bocskayho povstania. (Historický sborník VIII, 1950) a potom Ľudovít Holotík roku 1953 v príspevku o periodizácii slovenských dejín K periodizácii slovenských dejín v období feudalizmu a kapitalizmu (Historický časopis 1, 1953, s. 42-73). Obaja poukázali vlastne na to isté, že stavovské povstania na Slovensku rozvrátili hospodárstvo, zvýšili biedu a priniesli ľuďom utrpenie. Na spoločnej porade slovenských a maďarských historikov v októbri 1955 o charaktere protihabsburských povstaní základné tézy slovenskej koncepcie predniesol Pavol Horváth, ako autor príslušných častí prvej syntézy dejín Slovenska. V nich aj on začal s kritikou konania uhorskej šľachty. Ďalšie diskusie na túto tému boli v rokoch 1977 v Prešove a 1978 v Budapešti na spoločných konferenciách slovenských a maďarských historikov.

Anton Špiesz a Jozef Watzka svojou historicko-štatistickou monografiou Poddaní v Tekove v 18. storočí, ktorá vyšla roku 1966 (Slovenská archívna správa, Bratislava 1966, 245 s.) vyvolali diskusiu v Historickom ústave o spracúvaní historicko-štatistických monografií. Preto niektoré názory vyslovené v monografii A. Špiesz rozvinul v samostatnej štúdii nazvanej Vývoj agrárnych pomerov v strednej a východnej Európe v novoveku a problém existencie druhého nevoľníctva na našom území (Historický časopis 15, 1967, s.512-558). Vystúpil v nej s revíziou názorov na problematiku charakteru feudalizmu na Slovensku v 16.-18. storočí, ktoré reprezentovali hlavne Peter Ratkoš a Pavol Horváth. Diskusia o tejto problematike sa ďalej rozvíjala.

Tejto téme venoval pozornosť Pavol Horváth už v štúdii Poddanská otázka na Slovensku v období tzv. druhého nevoľníctva. Uverejnená bola v Historických štúdiách 10 z roku 1965. Ako v úvode napísal, chcel podnietiť odborníkov, aby aj na Slovensku sa prikročilo ku skúmaniu procesu druhého nevoľníctva, lebo v okolitých národoch dosiahli už pozoruhodné výsledky. Poukázal tu na stupňovanie feudálnej renty a nepriaznivý vývoj právneho postavenia poddaných, ktorý ale narážal od počiatku na ich húževnatý odpor, ktorý sa prejavoval v nižších formách triedneho boja, až v masových útekoch poddaných, zbojníctve a početných vzburách dedinského obyvateľstva, ktoré však neprekračovali miestny charakter. Jeho iniciatíva a prezentovanie názorov hlavne A. Špiesza našli primeraný ohlas a v decembri roku 1970 sa konala veľká konferencia o charaktere feudalizmu u nás. Hlavní referenti boli P.Ratkoš, A. Špiesz a P. Horváth. Referáty zo sympózia vyšli aj v Historických štúdiách 17, 1972.

Veľký význam mala aj diskusia o autorstve prvej známej politickej obrany Slovákov, Apológii. Mária Vyvíjalová na základe vlastného výskumu došla k názoru, že jediný človek ktorý v tej dobe bol dostatočne vzdelaný na to, aby takúto obranu mohol napísať, bol Matej Bel. Jej tvrdenie vyvrátili viacerí autori v diskusii na stránkach Historického časopisu a potom aj v priamej diskusii v decembri 1976 na pôde Historického ústavu SAV v Bratislave. Všetci oponenti M. Vyvíjalovej jednoznačne obhajovali autorstvo Jána Baltazára Magina.

Po prevrate roku 1989 sme zavrhli marxistické teórie a zašli sme až tak ďaleko v demokratizácii spoločnosti, že pomenovanie marxistický historik znamená pre hodnotenie aj nežijúceho historika to isté, ako kedysi nálepka buržoázny historik.

Nové pomery sa prejavili aj v zmene záujmov bádateľov. V prvom rade je to záujem o dovtedy tabuizované cirkevné dejiny. Ale keďže každý bádateľ má slobodný výber témy, nie diktovaný nejakým plánom základného výskumu, tak zhodou okolností najväčší záujem je o dejiny reformácie. (Napríklad zborníky Reformácia na východnom Slovensku v 16.-18. storočí. Zostavil F. Uličný, Prešov 1998, Evanjelici a evanjelická teológia na Slovensku. Zostavil David P. Daniel, Bratislava 1999). Ďalšou vychytenou témou je genealógia šľachty alebo vlastných predkov. Vychádza aj špeciálny časopis, Genealogicko-heraldický hlas, časopis Slovenskej genealogicko-heraldickej spoločnosti Matice slovenskej, ktorý sa snaží aj odborne usmerňovať práce svojich členov. Negatívnym dôsledkom zmeny záujmu bádateľov je nezáujem o niektoré predtým preferované témy. Jednou z nich je poľnohospodárstvo, aj keď bolo hlavným zamestnaním väčšiny obyvateľstva Slovenska a napriek tomu, že poľnohospodárska výroba produkuje základnú životnú potrebu človeka, potraviny. Na spočítanie štúdií z tejto problematiky za ostatných desať rokov nám snáď postačia prsty na oboch rukách. Pritom ide o poľnohospodársku výrobu, o výsledok práce človeka, nie o výrobcu samotného. Človek, tvorca dejín, je v tejto oblasti za obzorom pozornosti historika. (Pritom najväčší odborník na poľnohospodársku výrobu v novoveku, Pavol Horváth, pri písaní syntézy dejín Slovenska II. často zdôrazňoval, že dejiny treba zaľudniť, čiže písať aj o konkrétnych osobách.)

Človekom ako jednotlivcom sa môže historická veda plne zaoberať až vtedy, keď má objasnené, ako v spoločnosti funguje systém výroby, aký je z výroby zisk pre jednotlivé vrstvy spoločnosti. Podľa veľkosti zisku ho môže človek alebo skôr musí použiť v prvom rade na uspokojovanie základných životných potrieb, na potraviny. Až keď mu niečo zostane, môže to použiť na ďalšie potreby, na zlepšenie bývania, vzdelanie, kultúru. Teda, kým nevieme, aký bol čistý zisk zemepána z výnosu panstva, nemôžeme zhodnotiť, akú časť z toho dal na nevyhnutnú obnovu výroby, akú na jej rozšírenie a akú na inú činnosť. Rovnako je to aj s poddanským hospodárstvom. Keď sa pozrieme do prameňov, aké požiadavky mala napríklad Bratislavská stolica v 17. storočí v súvislosti s prepravou a materiálnym zabezpečením vojsk, ktoré išli do tureckého pohraničia alebo späť, ďalej s ochranou pred tureckými vpádmi, záplavami, morovými epidémiami a rabujúcimi vojenskými zbehmi môžeme sa naozaj len čudovať, keď k tomu pripočítame dane a dávky štátu, cirkvi a zemepánovi, že to poddaní vôbec prežili. (Štátny oblastný archív v Bratislave, Kongregačné písomnosti Bratislavskej stolice z rokov 1656-1683.) Nemôžeme sa však čudovať, že na Slovensku bol nedostatok hotového kapitálu. Keď každý len bral a nedával žiadnu protihodnotu, nemal sa kapitál z čoho tvoriť. Čo sa dalo speňažiť, strovil niekto iný, nemal kto predávať, ani kto kupovať.

Nový spoločenský systém nám priniesol aj nový spôsob plánovania vedeckého výskumu. Už nie je päťročný Plán základného výskumu, ale trojročný plán s názvom Grant. V oddelení novovekých dejín Historického ústavu SAV bolo a je schválených niekoľko grantových úloh so zameraním na človeka. Prvým bol grant s názvom Každodennosť v historickom procese. V rámci tohto grantu bola aj konferencia Meštiansky život v strednej Európe od stredoveku do konca 19. storočia, na ktorej viacerí účastníci hovorili skôr o výnimočných, ako o každodenných situáciách a dejoch. Grant Obyvateľstvo Slovenska v novoveku priniesol viacero štúdií, ktoré poskytujú veľmi konkrétny pohľad na rodiny poddaných v 17. storočí. Išlo najmä o veľkosť rodín, počet detí v rodine, podiel neúplných rodín na celkovom počte, pôrodnosť, úmrtnosť celkovú a osobitne úmrtnosť pri epidémiách a úmrtnosť žien po pôrode.

Štúdie, ktoré boli publikované ako čiastkový výsledok práce na grante Spoločenské postavenie ženy v období novoveku, sú zamerané na spoločenské postavenie konkrétnych žien z najvyššej vrstvy šľachty na Slovensku a postavenie ženy v rehoľnej spoločnosti.

Grant Človek a jeho mikrosvet v období novoveku je novou úlohou, ktorá čaká na naplnenie. Má ešte väčšie možnosti ukázať konkrétneho človeka v jeho životnom prostredí v dejinných súvislostiach. Môžeme teda dúfať, že aj v slovenských odborných historických prácach zviditeľníme človeka.